Ivana z OZ Znepokojené matky: Naše deti raz vyrastú a budú sa nás pýtať, čo sme robili, keď sa ešte dalo tomu najhoršiemu zabrániť

Architektka a urbanistka, členka OZ Znepokojené matky Ivana Nemethová nám prezradila o aktivitách tohto občianského združenia viac. V rozhovore sa okrem iného dozviete, ako sa ekologickú krízu snaží riešiť Slovensko, či sa súčasná generácia o ochranu životného prostredia zaujíma i to, aké, často veľmi jednoduché, kroky treba urobiť, aby sme prispeli k zlepšeniu ekologickej situácie v mestách.

Mohli by ste nám priblížiť, čo presne je cieľom vašej organizácie a čo vás viedlo k založeniu Znepokojených matiek?

Vznikli sme pred piatimi rokmi. V tom období začínali študentské štrajky za klímu, ktoré inšpirovala Greta Thunberg. Videli sme, ako deti a mladí ľudia stoja na námestiach a bojujú za svoju budúcnosť a uvedomili sme si, že v tom boji chceme stáť pri nich. Tak sme zorganizovali Klimatický pochod rodičov, konal sa na Deň matiek 2019 v Bratislave a prišlo asi 500 ľudí. Bolo to pre nás dosť povzbudením, pretože sme tento pochod zorganizovali úplne impulzívne, len pár kamošiek a dobrovoľníkov, v priebehu pár dní. Odvtedy sa k nám stále pridávajú nové matky a teraz už máme úžasnú skupinu aj v Košiciach a aj členky v ďalších mestách.

O ekologických hrozbách sa síce hovorí, ale celosvetové riešenie je zatiaľ v nedohľadne. Ktoré z ekologických hrozieb sú podľa vás „najhorúcejšie“?

My sa sústreďujeme hlavne na riešenia klimatickej krízy. Nedá sa povedať, že by sme ostatné hrozby považovali za menej závažné, ale zmena klímy je extrémne nebezpečná v tom, že keď otepľovanie planéty prekročí určitú hranicu, už sa nebude dať zvrátiť a bude sa zhoršovať až do takej miery, že to môže ohroziť budúcnosť ľudstva. A toto netvrdíme my, ale v podstate všetci vedci na svete. Na tejto hranici sa práve nachádzame, preto je kľúčové, aby sme konali. Riešenia existujú, ale je potrebné, aby boli spravodlivé aj voči ohrozeným skupinám ľudí, aby na ne nedoplácali najslabší.

Ako je na tom Slovensko? V čom zaostáva a v čom ide, naopak, príkladom?

Slovensko sa ako všetky krajiny na svete zaviazalo, že bude znižovať emisie skleníkových plynov, ktoré tvorí hlavne spaľovanie uhlia, ropy a plynu. V mnohých odvetviach sa nám celkom darí, ale na to, aby sme ochránili ľudí a zlepšili život na Slovensku by sme potrebovali, aby politici robili viac opatrení a neodkladali ich. Klíme vie pomôcť napríklad obnova budov, ktorá šetrí energiu a aj peňaženky, inštalácia obnoviteľných zdrojov energie, ochrana a výsadba zelene, obnova mokradí, cirkulárna ekonomika a podpora verejnej dopravy a cyklodopravy. V tomto zaostávame veľmi, pretože emisie z dopravy stále stúpajú. Doprava zároveň spôsobuje znečistenie ovzdušia, ktoré ohrozuje zdravie hlavne zraniteľných skupín – to sú deti, tehotné ženy, starší a chorí ľudia. Ročne na Slovensku predčasne zomrie vyše 5 000 ľudí pre znečistenie ovzdušie.

Zaujíma sa súčasná generácia o ochranu životného prostredia dostatočne? Ako sa to prejavuje?

Ľudia sa o klímu zaujímajú a podľa prieskumov verejnej mienky je väčšina presvedčená, že situácia je vážna. Vidíme a cítime to na vlastnej koži, horúčavy, sucho, búrky, záplavy. Každý, kto má záhradu, to pozná a cítime aj dopady na zdraví. Mnoho ľudí však nemá dobrý prehľad o riešeniach, niekedy nevedia, čím by mohli pomôcť a ľahko naletia greenwashingu. Navyše, niekedy sa šíria rôzne hoaxy. Mladšia generácia je na tom trochu lepšie a viac sa o to zaujíma. Často sa však stáva, že cítia klimatickú úzkosť a niekedy radšej túto krízu úplne vytesnia. Preto sa spoločne potrebujeme rozprávať o riešeniach a nenechávať v tom ľudí samých.

Niekedy stačí len málo, aby došlo k zmene. Akým spôsobom môžu napr. mamičky prispieť k zlepšeniu ekológie?

Spôsobov je veľa, od toho, čo robíme doma, cez to, akú máme prácu, v akej sme komunite, vždy sa dajú nájsť veci, čo sa dajú zmeniť. Keď sa mi narodilo prvé dieťa, chcela som byť veľmi zodpovedná k životnému prostrediu. Používať látkové plienky, nakupovať v bezobalovom obchode, kupovať lokálne výrobky a čo najviac používať veci z druhej ruky. Ale treba si povedať úprimne, že niekedy je to ťažké a nikto nie je dokonalý. Je skvelé sa snažiť, ale nemajme výčitky a vnímajme to reálne. Vieme napríklad obmedziť lietanie na krátke dovolenky alebo jazdenie autom, ale to neznamená už nikdy nikam neísť. Alebo je dobré jesť menej mäsa a živočíšnych výrobkov, ale tiež nemusíme byť hneď všetci vegáni. Najlepšie je začať malými krokmi a postupne toho robiť viac, často ľudia práve takto pochopia, ako spolu všetko súvisí. Ja napríklad nemám auto, pretože bývam v meste a ani ho nepotrebujem, školu aj krúžky detí sme vybrali tak, aby sme chodili pešo či MHD. Takto máme menej stresu a starostí, a aj je to ekologickejšie. Ale ľudia, ktorí sa rozhodli nebývať v meste, majú inú situáciu.

Mnoho zmien musí nastať aj na systémovej úrovni, vo vláde, v našich mestách a obciach, v korporáciách. Dôležité je, aby sme boli aktívne občianky a žiadali zmenu. A to sa začína tak, že budeme o klíme hovoriť s inými ľuďmi, že si o tom prečítame viac, že sa tejto témy nebudeme báť napriek tomu, že je to mimoriadne zložité.

Mestský život vs klimatické zmeny – čo treba zmeniť, aby sa zlepšila ekologická situácia v mestách?

Mestá čelia klimatickej kríze a potrebujeme ich pripraviť – adaptovať. Zároveň musia riešiť, ako znížiť emisie. Týka sa to vlastne všetkých oblastí, ale spomeniem dopravu, pretože tam sa spájajú obidve. Vieme, že automobilová doprava má negatívne dopady: napríklad výfukové plyny, nebezpečenstvo, hluk, vysoké náklady, stres, nezdravý životný štýl a zaberanie množstva verejného priestoru. A práve ten priestor by sa dal využiť efektívnejšie, keby sme rozvíjali verejnú dopravu, cyklodopravu a chôdzu, ktoré ho potrebujú oveľa menej. Namiesto širokých ciest a množstva parkovísk, ktoré sa v lete extrémne prehrievajú, by sme mohli mať viac zelene, viac miesta na život v meste. Mestá v zahraničí nám ukazujú, že to vie fungovať a prináša to aj vyššiu kvalitu života.

O zmenu by mali mať záujem nielen samotní obyvatelia, ale aj politické subjekty. Bez nich totiž k pokroku nedôjde. Ako sa k vašim aktivitám stavajú slovenskí politici?

Ako ktorí a ktoré :) Bohužiaľ, veľká časť politikov a političiek si závažnosť klimatickej krízy neuvedomuje. Najmä súčasná vláda dokonca predkladá zákony, ktoré nielenže nepomáhajú, ale ešte nás vracajú naspäť a škodia. V minulosti sme však mali aj pozitívne skúsenosti. Niekoľkokrát sme sa stretli s pani prezidentkou Čaputovou, pre ktorú bola táto téma jednou z priorít. Taktiež sme sa stretli s premiérom Hegerom a niektorými bývalými ministrami. Pravidelne sa stretávame so zástupcami samospráv, v Bratislave, Košiciach a niekedy aj v iných mestách. Stretli sme sa s primátorom Vallom a jeho zástupcami a starostami mestkých častí, a ako občianky sa zúčastňujeme na plánovaní mesta, pokiaľ je to možné. Politici by mali počúvať naše potreby, my si ich platíme, tak by mala fungovať demokracia. Špeciálne je niekedy potrebné upozorniť aj na to, že potreby žien, detí, starších ľudí bývajú často nevypočuté, lebo medzi zástupcami v politike majú malé alebo žiadne zastúpenie.

Zodpovednosť za nasledujúce generácie je v rukách rodičov. Ako môžu prispieť k ekologickej osvete u svojich detí?

Myslím, že je veľa rodičov, ktorí si začínajú uvedomovať, že láska k deťom nekončí pri tom, že im zabezpečíme pekný domov, zdravé jedlo, vzdelanie a zábavu, ale aj v tom, že sa budeme zo všetkých síl snažiť, aby žili v bezpečnom, zdravom a spravodlivom svete. Veď koľko času venujeme tomu, aby sme deti chránili, držíme ich za ruku, kúpime najlepšiu prilbu, bezpečnú sedačku… Z rovnakého dôvodu ich nechceme nechať napospas dôsledkom klimatickej krízy. Naše deti raz vyrastú a budú sa nás pýtať, čo sme robili, keď sa ešte dalo tomu najhoršiemu zabrániť.

My sa snažíme ísť ako rodičia príkladom v bežnom živote aj v aktivitách nášho združenia. Zápajame deti do činností, ktoré ich bavia, či už je to práca v záhradke, nákup v bezobalovom obchode, alebo cesta do školy pešo či bicyklom. Zároveň deti učíme, že je potrebné byť aktívnymi občanmi, podľa toho, čo je v ich možnostiach. Napríklad kreslili odkazy pre Ježiška, ktoré boli vlastne odkazmi pre poslankyne a poslancov v parlamente. Písali s nami odkazy, aby politici chránili stromy, nakreslili sme spolu kriedou veľkú zemeguľu na námestí, alebo sme vytvorili obrovské hodiny, lebo čas beží. Využívame pri tom fantáziu a zmysel pre humor a naše heslo je “Lepší svet je možný”.

Pridať komentár

 

Ďalšie články z kategórie Rozhovory