Psychologička Katarína Godarská: Materstvo je neustály proces hľadania, skúšania a zmeny sú jeho prirodzenou súčasťou

Či už ste si materstvo dávno užili, alebo vás ešte len čaká, rozhovor so psychologičkou Katarínou Godarskou z ambulancie klinickej psychológie a psychoterapie pre deti aj dospelých PsychoKonzult, s. r. o.,  vám môže priniesť množstvo zaujímavých informácií.

Mamičky často bojujú s tým, ako k materstvu a k výchove pristupovať. Existuje spôsob, ako jednoduchšie nájsť „správnu verziu materstva“?

Výchova detí je veľká téma. Pri príchode dieťaťa do rodiny sme bombardovaní z každej strany množstvom informácií a dobre mienených zaručených rád. Nájsť si v tom celom svoju vlastnú verziu tak nie je vôbec jednoduché. Je dôležité uvedomiť si, čo všetko nás pri tom ovplyvňuje. Každý máme nejaké skúsenosti zo svojej pôvodnej rodiny, ktoré nás ovplyvňujú, hodnoty, názory, presvedčenia, osobnosť aj prežívanie, ktoré je jedinečné. Zároveň náš partner to môže mať podobne, ale aj úplne inak. A nezabúdajme na to, že aj každé dieťa má svoje špecifiká a narodí sa do nejakej konkrétnej situácie v rodine. Presné návody tak nie úplne spoľahlivo fungujú.

Vo výchove robíme niektoré veci úplne intuitívne, iné sa potrebujeme naučiť. Dobré je poznať aspoň základné princípy, ktoré napomáhajú optimálnemu vývinu a dobrým vzťahom medzi rodičmi a deťmi. Napríklad je dôležité dať dieťaťu najavo bezpodmienečnú lásku a prijatie (teda to, že ho milujeme vždy rovnako, aj keď nie je také, ako by sme chceli aby bolo, alebo keď urobí nejakú chybu). Dobré je aj hľadať pri výchove balans, nehýbať sa v extrémoch. Toto spĺňa koncept rešpektujúceho rodičovstva, ktoré je založené na vzájomnom rešpekte a vnímaní potrieb každého člena rodiny. Dieťa môže vyjadriť, čo si myslí, ako sa cíti, má priestor vyjadriť svoj názor. Zároveň sú v rodine nastavené hranice, ktoré tvorí rodina spoločne aj s dôsledkami za ich prekročenie. Dieťa tým učíme samostatnosti a zodpovednosti. Nesmieme zabudnúť, že mnoho vecí sa dieťa učí prirodzene, pozorovaním rodičov. Toto celé môže v každej rodine vyzerať trochu inak, lebo každá rodina je jedinečná, rovnako aj každé dieťa. Čo funguje pri jednom, pri inom fungovať nemusí. Akokoľvek sa na to pozrieme, je to dobrodružná spoločná cesta, na ktorej neustále objavujeme niečo nové. Niekedy je to náročné, no pomáha uvedomiť si, že nemusíme byť dokonalí, že robiť chyby je súčasťou tejto cesty, dôležité je skôr to, ako s chybou naložíme. A aj keď si vyberieme svoju cestu vo výchove, nemusí to byť niečo, čoho sa musíme striktne držať, až kým dieťa neodíde z domu. Ak vidíme, že niečo nefunguje, alebo nám to z nejakého dôvodu nevyhovuje, skúsme to zmeniť. Nakoniec aj samotné potreby dieťaťa alebo celej rodiny sa prirodzene postupom času menia.

Ak sa teda rozhodujeme, akú verziu materstva si vybrať, môže nám pomôcť vedomie, že je to neustály proces hľadania, skúšania a zmeny sú jeho prirodzenou súčasťou.

Komunikácia nie je len o slovách, ale aj o gestách a výrazoch tváre. Napriek tomu, že to znie jednoducho, nie každý rodič je bezprostredný a dokáže sa takýmto spôsobom vyjadrovať. Máte nejaké tipy, ako prekonať blok a komunikovať nenútenejšie?

Verbálna komunikácia je skutočne len časťou komunikácie, dôležitú úlohu pri komunikácii zohráva práve komunikácia neverbálna, kam patria spomínané gestá a výrazy tváre (mimika), ale aj ďalšie, ako postoj tela, vzdialenosť medzi komunikujúcimi, dotyky, pohľady. Aj neverbalitou teda niečo komunikujeme, je nositeľom nejakého významu. Do veľkej miery pri spontánnej komunikácii ide skôr o nevedomé prejavy, ktoré sú sčasti vrodené a sčasti naučené (podmienené kultúrou, výchovou či inými individuálnymi skúsenosťami). Po narodení bábätka je práve neverbálna komunikácia kľúčová, bábätko nám prostredníctvom výrazov tváre, postoja tela alebo zvukov komunikuje svoje aktuálne potreby, ktoré rodič často dokáže intuitívne rozpoznať a reagovať na ne. Na bábätko sa často pozerá, udržiava s ním očný kontakt a jeho prejavy aj zrkadlí (opätuje úsmev, zamračí sa). Niekto je v tejto komunikácii viac bezprostredný a niekto menej, no ako som spomínala, neverbálna komunikácia v bežnom živote je najmä nevedomý proces, závislý od viacerých premenných. Ťažko preto nájsť návod, ako ju ovplyvniť, v rodine platí najmä to, že ak sa sústredíme na toho druhého, vnímame ho, udržiavame očný kontakt, sme autentickí, prejaví sa to aj v našej neverbálnej komunikácii, ktorá je potom prirodzenejšia a je v súlade s tým, čo komunikujeme verbálne.

Častým problémom je i (ne)počúvanie – teda rodič často nepočúva, čo mu dieťa vlastne hovorí. Ako to zmeniť?

Toto nebýva len problémom medzi rodičom a dieťaťom, ale často aj medzi partnermi, celkovo medzi dospelými. Zlepšenie komunikácie v rodine pomáha vzťahom a zvyčajne aj predchádza zbytočným konfliktom. Je prirodzené, že časť komunikácie sa odohráva tak akoby za behu, popri iných činnostiach, no mali by sme si nájsť čas a priestor na rozhovory s deťmi, keď sa venujeme len im, nepočúvame len na pol ucha. Keď chce s nami dieťa niečo zdieľať, je dôležité venovať mu plnú pozornosť. Počúvať ho, neskákať mu do reči, vnímať, čo nám chce povedať, a to nielen obsah, vyjadrený verbálne, ale aj jeho vnútorný svet, emócie, rozpoloženie. Dať najavo že ho vnímame prikývnutím, kontrolnou otázkou (správne rozumiem, že…), zopakovaním vypočutého vlastnými slovami. Treba si uvedomiť aj to, že nie je nutné hneď poskytnúť náš názor, riešenie, skôr skúsiť zistiť, čo dieťa potrebuje. Možno sa potrebuje len vyrozprávať, a to že ho vypočujeme, pochopíme a dáme mu to aj najavo, je úplne postačujúce. Niekedy potrebuje pomôcť pomenovať, čo sa mu deje alebo ako sa cíti (asi máš z toho strach, vidím, že ťa to nahnevalo, asi nevieš, čo máš robiť...). Niekedy to, čo nám dieťa rozpráva, aj v nás vyvoláva nejaké emócie a nie je jednoduché to ustáť, no mali by sme skúsiť zostať pri dieťati a jeho prežívaní. Dieťa tým povzbudzujeme, aby svoje zážitky s nami zdieľalo, normalizujeme jeho pocity a vytvárame vzájomné prepojenie. Dávame mu najavo, že ho rešpektujeme, že oň máme skutočný záujem, zároveň ho tým tiež učíme načúvať a komunikovať.

Akým spôsobom záľuby u dieťaťa formujú jeho identitu? Ako môže rodič dieťaťu pomôcť si vhodnú záľubu vybrať?

Identita je vlastne taký obraz našej osobnosti, ktorý sa vyvíja na základe skúsenosti so sebou, vlastnými zážitkami a ich zovšeobecnením, ale súčasne je sebahodnotenie ovplyvnené hodnotením a názormi iných, obzvlášť v detskom veku. Pri výbere záľub je vhodné naozaj vnímať, čo dieťa zaujíma, čo rado robí, v čom je dobré. Rodičia sa často snažia, viac či menej vedome, vyberať záľuby podľa nejakých svojich preferencií. Niekedy sa do toho premietnu vlastné zážitky (s týmto mám skúsenosť, toto ma bavilo, alebo naopak, toto som ja nemohol robiť, tak to doprajem dieťaťu), alebo nejaké názory či postoje, čo by mohlo byť pre dieťa dobré, užitočné. Ak však dieťa dotlačíme k tomu, aby sa venovalo niečomu, čo ho nebaví, pravdepodobne sa mu v tom nebude dariť a táto negatívna skúsenosť so sebou jeho identitu môže ovplyvniť negatívne (som neschopný, nešikovný, nedokážem to…). To môže byť podporené aj reakciami okolia, porovnávaním, hodnotením zo strany dospelých (učiteľ, tréner). Samozrejme, závisí to aj od osobnosti dieťaťa, jeho odolnosti, od toho, ako tieto informácie, ktoré o sebe získa, interpretuje a spracuje. Ak však vyberáme záľuby s ohľadom na dieťa, je to rozhodne pre jeho identitu prínosnejšie.

Deti si vďaka športu uvedomujú svoje telesné a mentálne limity. To je na jednej strane dobre, na druhej to môže dieťa demotivovať. Malo by sa každé dieťa venovať nejakému športu?

Pri športe naozaj často narážame na svoje limity, zároveň ponúka mnoho výziev k tomu, aby sme svoje limity prekonávali, budovali svoju cieľavedomosť, stávali sa odolnejšími. Dieťa môže byť demotivované, ak sa mu v tom nedarí, no aj tu je priestor sa pozrieť na to, aké ciele má nastavené, podporovať ho, aby malo radosť nielen z výsledkov, ale aj samotného procesu. Tu zohrávajú úlohu rodičia, ktorí mnohokrát svojimi nárokmi, očakávaniami či nátlakom demotiváciu dieťaťa ešte zhoršujú.

Samotný šport má pre dieťa nepochybne mnohé benefity. Nielen z fyzického hľadiska, ale aj z mentálneho. Dieťa pri ňom získava nové návyky a rozvíja svoje zručnosti. Podporuje vytrvalosť, systematickosť, plánovanie, v prípade tímových športov aj spoluprácu, zodpovednosť. Je zdrojom zážitkov, kontaktov, priateľstiev. Nie každé dieťa však k športu inklinuje a má predpoklady stať sa športovcom. Sú deti, ktoré sú menej aktívne, viac založené umelecky či intelektuálne. Pre tieto deti sú vhodnejšie iné krúžky (výtvarná, šach, matematický krúžok…), pri ktorých rovnako rozvíjajú spomínané zručnosti a tiež sa môžu stretnúť s neúspechom či demotiváciou. Aj keď sa nemusí teda každé dieťa športu venovať, viesť deti k pohybu je užitočné za každých okolností. Je dobré, ak je to súčasťou rodinného života. Pravidelné prechádzky, bicykel, lyžovanie, plávanie či spoločné loptové hry pomáhajú vytvoriť vzťah k aktívnemu životnému štýlu aj u detí, ktoré k nejakému konkrétnemu športu nemajú vzťah.

Šport u mnohých detí vyvoláva súťaživosť. Ako si poradiť, ak je nadmerná a dieťa chce vždy vyhrať za každú cenu?

Niektoré deti majú súťaživosť v krvi, iné sa musia naučiť byť súťaživé. Primeraná súťaživosť má v športe (aj v živote) svoje miesto. Nadmerná súťaživosť však prináša svoje riziká. Takéto dieťa je často tak extrémne zamerané na výhru, že sa nevie tešiť zo samotnej aktivity a prehru znáša veľmi ťažko. Tu je priestor pre rodičov, ale aj trénerov, aby viedli dieťa k tomu, že nielen víťazstvo je hodnotné. Je prirodzené, že aj my rodičia prežívame s dieťaťom jeho športové úspechy, no mali by sme citlivo reagovať na výhry aj prehry. Konfrontovať dieťa s naším sklamaním pri prehre, vyčítať mu, že nepodalo dostatočný výkon a výhru odmeniť nadšením a prípadne aj nejakou materiálnou odmenou podporuje nezdravú súťaživosť. Naopak, oceniť snahu, ošetriť prípadné pocity sklamania a normalizovať ich, pomáha dieťaťu vyrovnávať sa s neúspechom. Je veľmi dôležité viesť dieťa k tomu, aby súťažilo samo so sebou, teda pokúsilo sa prekonávať svoje limity, dávalo si ciele zamerané na svoje zlepšenie a nesústredilo sa len na výhru. Hovoriť s dieťaťom o tom, že môže podať výborný výkon a zároveň prehrať (dať viac gólov ako kedykoľvek pred tým, zabehnúť či zaplávať svoj najlepší čas), a preto by výhra nemala byť v športe jediným cieľom.

Je (nielen v tomto) iné byť mamou dievčatka a mamou chlapčeka?

Určite existujú všeobecné odlišnosti medzi chlapcami a dievčatami v ich vývine či osobnostných charakteristikách. Tiež rodičia robia rozdiely pri výchove chlapcov a dievčat úplne automaticky, na základe rôznych stereotypov a to nielen pri výbere hračiek, ale aj v očakávaniach, v komunikácii, celkovo vo výchove. Z mojej skúsenosti to však nepovažujem sa prínosné. Držať sa nejakých stereotypov je skôr na škodu než na úžitok. Každé dieťa je jedinečné, má svoju osobnosť, svoje charakteristiky. Preto sa pozerajme na každé dieťa individuálne, na také, aké je, a nemajme očakávania, že by sa malo nejak správať alebo by malo nejak fungovať len pre to, že patrí k nejakému pohlaviu.

Niektorým mamičkám viac sedí fáza materstva v prvých rokoch po narodení bábätka, niektoré sa viac stotožňujú s tým byť matkami školáka alebo pubertiaka. Dokáže si žena nejakým spôsobom užiť všetky fázy materstva?

Stretávam sa s tým, že ženy si ešte pred tým, než sa stanú matkami, nejak predstavujú, aké to bude a prirodzene viac inklinujú k nejakej vývinovej fáze. Niektoré sa tešia na bábätko, lebo je skrátka také milé, zlaté, je to čas, keď sa mu výhradne venujú. Iné sa tešia na to, kedy to už bude parťák na rôzne aktivity. Keď sa na tieto obdobia pozrieme spätne, väčšinou zistíme, že každé z nich nám prinieslo niečo pekné, ale aj niečo náročné. Niekedy preváži jedno, inokedy druhé. Pri ďalšom dieťati to však môžeme vyhodnotiť úplne inak, pretože sa nezriedka stáva, že kým naše prvorodené dieťa nám dá zabrať ako bábätko (uplakané, nespavé...), obdobie vzdoru ani neviem, že malo a pubertou prepláva ako nič, jeho súrodenec môže byť dieťa, ktoré to má presne naopak. A tak si skúsme v každom období naozaj užívať svoju vzájomnú prítomnosť, čaro okamihov, ktoré nám tento spoločný život prináša, lebo život s dieťaťom rýchlo plynie a vždy nám môže priniesť niečo nové, prekvapujúce.

Pridať komentár

 

Ďalšie články z kategórie Rozhovory