Priloženie bábätka po pôrode? V Anglicku štandard, na Slovensku niečo výnimočné (príbeh)

Bola som zhruba v 5. mesiaci, keď som sa po návrate zo zahraničia späť na Slovensko rozprávala s bývalou dlhoročnou kolegyňou z práce o tehotenstve a pôrode. Mala som pocit, že hovoríme o úplne odlišných skúsenostiach. Ja som rodila raz v Anglicku, ona zasa dvakrát na Slovensku. Obe sme mali to šťastie, že ani jeden pôrod nebol komplikovaný a máme zdravé detičky. Ako sme sa tak bavili o pôrode, priebehu a celkových pocitoch, zaskočilo ju, keď som jej povedala o bondingu – okamihu, keď mi okamžite po pôrode nahého synčeka priložili na holú hruď a hodinu a pol som sa mu so slzami v očiach a radosťou na duši prihovárala, pričom na mne pokojne zaspal.

Veľmi ma prekvapila jej odpoveď, že ona dieťa dostala do náručia až potom, čo ju presunuli z pôrodnej sály na izbu, takže zhruba dve hodiny po pôrode. Dieťatko jej dali v postieľke na kolieskach a až následne jej ho personál podal v perinke do náručia. Po pôrode vraj dieťa videla len v rukách pôrodnej sestry na niekoľko sekúnd. Vysvetlila som jej, čo to ten bonding vlastne je. V tom okamihu som myslela na to, že o tento okamih nechcem byť ani pri svojom druhom dieťati ochudobnená. Dnes mám dvoch synov a môžem konštatovať, že moje skúsenosti s pôrodom sú diametrálne odlišné.

Nejdem porovnávať úroveň zdravotníctva na ostrovoch a u nás na Slovensku, ani vybavenie pôrodníc, komunikáciu personálu a lekárov, prostredie alebo ten pokoj a pohodlie, ktorý rodička v Anglicku má. Nebola som žiadna prvorodička a vedela som, čo ma čaká. Bola som však absolútne šokovaná, keď pôrod prebiehal a komunikácia pôrodníka bola minimálna. Stále si niečo šomral pod nos a nemala som potuchy, čo sa vlastne deje. Tlačiť, dýchať, tlačiť, dýchať. Priznám sa bola som viac nervózna ako pri prvom pôrode. Áno, pri prvom pôrode som mala pri sebe partnera (dnes manžela), druhýkrát to nebolo možné vzhľadom na jeho chorobu, ale dôvod bol iný.

Môj druhý pôrod bol náročnejší a trval zhruba 4 alebo 5 hodín, kontrakcie boli, no neboli také silné, napokon muselo dôjsť k nástrihu hrádze, pričom som sa pri tlačení ešte viac natrhla. Bolesť však prehlušil následný plač druhorodeného syna. Okamžite som sa pozerala na scénu, ako dieťa odnášajú preč, plakala som, no nemala som silu či energiu povedať, že ho chcem vidieť a držať. Medzitým som komunikovala s pôrodnou sestrou a pýtala sa, prečo mi dieťa nedali. Povedala mi, že hneď mi ho prinesú, nech sa nebojím. Lekár ma šil asi 2 hodiny, bola som vyčerpaná a dieťa nebolo nikde nablízku, začala som sa báť. Pár minút na to ma odniesli na izbu. Následne prišla sestrička a priniesla mi môjho syna.

Pre niekoho to možno bude znieť ako kravina, no psychicky som bola pomerne nesvoja z toho, že som dieťa nemala hneď pri sebe. Hoci som si ho hneď vyzliekla z perinky aj navzdory názorom zdravotnej sestry a priložila k prsiam, mala som pocit, že ten čarovný okamih mi ušiel. Nebol dôvod, aby mi dieťa odniesli, komunikovala som, bola som pri vedomí, napriek tomu som dieťa videla prvýkrát 3 hodiny od pôrodu. Mrzí ma, že aj takéto samozrejmé veci sú na Slovensku považované za niečo zbytočné a nadštandardné a vnímajú sa ako nejaký „trend“. Pritom je to bežná pôrodnícka prax.

Pridať komentár

Ďalšie články z kategórie Príbehy

Popôrodná depresia – môj príbeh

7 dní v nemocnici, 3 vyvolávačky a pôrod cisárskym rezom (príbeh)

Odber pupočníkovej krvi je drahý a zbytočný. Nikdy viac! (príbeh)

Muž pri pôrode? Opora a záchranca nášho dieťaťa (príbeh)

Strata mlieka počas dojčenia? Všetko je to o hlave (príbeh)