Nutričná terapeutka Petra Kuřátková: Každý má nárok na niečo, čo mu nechutí, nemusíme všetci jesť všetko a to platí aj v prípade malých detí

Nutričná terapeutka a laktačná poradkyňa Petra Kuřátková nám prezradila časté príčiny odmietania niektorých jedál u detí, ako si s problémom poradiť i to, ako dieťa motivovať, aby sa rozjedlo. Prečítajte si inšpiratívny rozhovor s touto nutričnou špecialistkou.

Dieťa nechce jesť mäso, odmieta mliečne výrobky, nechce ovocie... V istom veku niektoré deti jednoducho odmietajú jesť ako obvykle. Ako si s tým poradiť?

Za nejedením konkrétnych potravín stojí najčastejšie ich povaha – teda štruktúra jedla – často deťom vadí, že z ovocia vystrekne šťava, hoci na prvý pohľad to tekuté nie je, že mäso ostáva zaseknuté v zuboch a je potreba ho poriadne prežúvať, pričom sa uvoľňuje špecifická chuť. Občas vadí farba jedla, jeho konzistencia a kombinácie – napr. inak nakrájaná zelenina v polievke alebo ak mäso pláva v omáčke. Ak máte doma nejedáka, v prvom kroku je vhodné vytypovať jedlá/potraviny, ktoré nemá v obľube a neponúkať ich ako jediné jedlo na tanieri, ale ideálne podávať zvlášť v malom množstve a v kombinácii s niečím, čo viete, že dieťa zje, má rado. Nečakajte však, že dieťa pri tomto servise bude hneď ochutnávať aj neobľúbené. K tomu sa musí dopracovať. Preto ak neobľúbené nezje, netlačte na pílu, potrebuje získať dôveru. Niekedy zvykne rodičom uľaviť zmena myslenia, že my rodičia nie sme zodpovední za to, čo si dieťa z taniera vyberie, ak má na výber – že je to jeho telo, jeho voľba. My sme kompetentní na tvorbu jedálnička a pravidelný servis jedla. Je samozrejme na nás, či podávame colu a hranolky, alebo zeleninovú polievku s pečivom. Koľko a čoho dieťa zje z nami ponúkaného, už je však na ňom. Mám skúsenosť, že toto prenechanie kompetencie dieťatku odbúrava tlak na jedenie, dieťa má väčšiu slobodu, necíti úzkosť a je preto ochotné zjesť viac a ochutnávať postupne aj nové potraviny a jedlá. Chce to však more trpezlivosti a čas.

Odmietanie jedla a vyberavé stravovanie u detí je pomerne bežné. Niekedy nejde o vážny problém, niekedy však vyberavosť narúša prosperitu dieťaťa. Ako situáciu riešiť v takomto prípade?

Fáza vyberavého jedenia je fyziologická, stretáva sa s tým v určitej miere skoro každý rodič. Zbystriť by sme mali ako rodičia určite v prípade, ak je stav dlhodobý, nijak sa nelepší a, naopak, narúša zdravotný stav dieťaťa – nielen celkové prospievanie, ale i zásobu vitamínov a minerálnych látok, vitalitu a správanie. To sa deje väčšinou v prípade, že dieťa skoro nič neje, alebo jedáva len úzke spektrum potravín. Ak dieťa adekvátne veku neprosperuje, môže v tomto prípade stáť za odmietaním jedla aj nejaké ochorenie – najčastejšie alergia/intolerancia či určité metabolické poruchy. Je preto vhodné kontaktovať pediatra, ktorý posúdi krivku prospievania a celkový zdravotný stav a navrhne ďalší postup. Mám však skúsenosť, že pediater odošle dieťa na rôzne špecializované pracoviská, kde sa dieťa stresuje odberom krvi a rôznymi vyšetreniami, ktoré v drvivej väčšine prípadov nič neodhalia. Málokedy sa však rodičovi dostane adekvátna nutričná pomoc – v prípade neprospievania pri odmietaní jedla je na mieste v prvom rade skontrolovať záznam stravy nutričným terapeutom, aby sa zistilo, ako často dieťa jedáva, aké veľké porcie, aké konkrétne potraviny, či si nenahrádza stravu pitím, aké potraviny sabotuje, v akom prostredí sa stravuje. Často stojí za odmietavým jedením funkčná zápcha, resp. zadržiavanie stolice, tlak zo strany rodičov alebo aj nevhodná stolička či chaotické behanie za dieťaťom s každou lyžičkou. Nutričný terapeut by mal situáciu vyhodnotiť a navrhnúť terapeutické riešenie, či už riešenie kalorického deficitu, pokiaľ to z jedálnička vypozoruje, prípadne manažment stravovacieho prostredia, budovania repertoáru jedál či nastavenie rutiny pri jedle.

Ako často sú dôvodom odmietania určitých potravín rodičia? Dieťa vidí, že to neje mama, otec, prípadne súrodenec, preto to odmieta jesť tiež.

Malé deti sa učia pozorovaním a napodobovaním, takže význam to má určite nemalý. Rodič servíruje dieťaťu jedlo s určitou energiou a očakávaním, takže ak na niečo reaguje, „fuj, toto nejem“ alebo „ach, dnes sa mi tá polievka nejako nepodarila“, či prichádza k stolu so stiahnutým zadkom, pretože sa bojí, aby dieťa vôbec ochutnalo, dieťa túto informáciu a atmosféru bude nasávať. Navyše má rodič svoje vlastné preferencie, stravovacie návyky a presvedčenia či diétne obmedzenia, a to všetko sa môže podpísať na stravovacích vzorcoch dieťaťa, pretože rodič tvorí jedálniček. Nikde však nie je napísané, že ak rodič nejedáva napríklad brokolicu či ryby, tak to nebude obľubovať ani dieťa. Ak to však dieťaťu nebude vôbec servírovať a dieťa sa s danou potravinou stretne až napríklad v škôlke, môže trvať veľmi dlhú dobu, než jej príde na chuť, ak vôbec. Vždy bude záležať aj na povahe dieťaťa.

Súvisí odmietanie jedál s problematickým prijímaním mlieka, prípadne zavádzaním príkrmov?

Je dokázané, že príliš skoré zavedenie príkrmu alebo jeho nevhodné podávanie môže spôsobovať vyberavosť, resp. odmietanie jedla neskôr. Rodičia sa na začiatok prikrmovania väčšinou veľmi tešia, koniec koncov je to ďalší míľnik vo vývoji dieťatka, a tak sa neraz ponáhľajú a čakajú na koniec 4. mesiaca dieťatka, čo je doba, keď už možno s príkrmami začať. Neraz to takto povie aj pediater na pravidelnej prehliadke. Väčšina detí však zo psychomotorického hľadiska nie je na príkrmy v 4. mesiaci pripravená. Ak toto nereflektujeme a dieťa kŕmime, i keď na to ešte nie je pripravené, nejaví záujem, neskôr sa nám to vráti. Voľba prvého príkrmu nemá na rozvoj selektívneho stravovania pravdepodobne vplyv, preto je z tohto pohľadu jedno, či začnete mrkvou, alebo obilnou kašou.

Čo v prípade, že dieťa pije mlieko bez problémov, ale stravu odmieta?

Tu bude záležať na veku dieťatka. Pre deti do roka je pitie mlieka (materského alebo aj náhradnej formuly) z hľadiska energie a živín kľúčové, a tak ak z príkrmov aspoň ochutnáva a prospieva, je to v poriadku. Za preferenciou pitia mlieka môže stáť aj rast zúbkov či iná nepohoda dieťatka. Niektoré deti sú dobrí papkáči od počiatku prikrmovania, iné po roku, a potom sú aj také, ktoré sa rozjedia až v škole. Neporovnávajte deti a rešpektujte chuť svojho potomka. Skúste vypozorovať, kedy má väčšiu ochotu spoznávať nové jedlá, možno to v čase pravého poludnia nebude aktuálne ideál, pretože je v tomto čase už ospalé. Vyhovuje mu teplota príkrmu? Skúste sa zamyslieť aj nad spôsobom servisu jedla – vyhovuje mu konzistencia pyré na lyžičku alebo skôr jedlo do rúčky? Alebo sa odrazte od chute. Chutia mu kaše, ale nechce papať zeleninu? Primiešajte zeleninu ku kaši. Niektoré deti zas neznesú, keď sa potraviny miešajú dokopy a takéto dieťa preto ďaleko viac ocení, keď sa všetky komponenty jedla budú podávať zvlášť. Aspektov, prečo nechce papať, je veľa a rodič by mal vysledovať nejaký vzorec a od neho sa potom odraziť. Pamätajte však na to, že príkrmy sú do roka len doplnková strava dieťatka. Prikrmovanie je pre dieťa nová špecifická udalosť, na ktorú si musí postupne zvyknúť, naučiť sa to a nie je vhodné ho do jedenia nijak nútiť.

Aký vplyv má na odmietanie jedla jeho konzistencia?

Veľký. Zoberme si, aké odlišné je avokádo od hovädzieho mäsa či vajíčka natvrdo. Aký rozdielny je puding od kefíru a polievky. Sú deti, ktoré nemajú s konzistenciou jedál problém, a potom sú aj také, ktorým určitá konzistencia či štruktúra jedla v istom období vadí. Ak stav pretrváva, je fajn poradiť sa s odborníkom, ako tieto situácie riešiť. Dopomôcť môže sensory play a postupné adaptácie na zmenu.

Dá sa dieťa motivovať, aby jedlo do radu všetko, alebo sa rodič musí zmieriť s tým, že jednoducho mu všetko nikdy chutiť nebude?

Ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy. Aj z veľkého nejedáka sa môže stať jedák, ktorý si bude jedlo vychutnávať. A môže to byť aj naopak, ak má dieťa nejaký traumatiský zážitok spojený s jedením. Každý má nárok na niečo, čo mu nechutí, nemusíme všetci jesť všetko a to platí aj v prípade malých detí. Jednoznačne sa však dieťa dá namotivovať, ak máme ako rodičia reálne očakávania a k celej situácii pristupujeme s nadhľadom. Ak ponúkame jedlo hravou formou, bez nátlaku, ak ho jeme zároveň aj my v spoločnosti dieťatka. Ak neponúkame dokola to isté a snažíme sa hľadať cesty lepšej akceptácie a porozumenia. Môže to byť spoločný nákup alebo varenie, ktoré vytvoria úplne iné prostredie vhodné na ochutnávku. Motivácia odmenou „ak zješ obed, kúpime zmrzlinku“, z dlhodobého hľadiska a v podpore budovania vzťahu k jedlu nefunguje. Naopak, v praxi sa mi osvedčila pochvala, pohladkanie či bozk, ak dieťa ochutnalo niečo neobľúbené, prípadne použitie nálepiek za každú ochutnávku a za pár splnených nálepiek nejaká nejedlá odmena. Motivácia nálepkovaním je však vhodná až pre staršie deti, ktoré to už chápu.

Odmietanie jedla môže súvisieť so zmyslovými poruchami – dieťa neznesie, ak má jedlo na prstoch, ak ho má okolo úst, steká mu po tvári atď. Ako si poradiť v takejto situácii?

Áno, za vyberavým jedením býva často zmyslová porucha so spracovaním potravy, i keď to nemusí byť to jediné. Niekedy je to len záležitosť 1 zmyslu, napr. taktilnej (teda hmatovej) precitlivelosti, inokedy sa kombinujú viaceré zmysly – zrak, sluch, chuť alebo aj propriocepcia, ktorá môže byť mimo iné dôvodom, prečo dieťa odmieta prežúvať. Vždy je dôležité vyhodnotiť závažnosť – inak sa, samozrejme, pracuje s dieťaťom, ktorému vadia „zašpinené“ prsty pri jedle, ale piesok či prstové farby mu nevadia, a inak s dieťaťom, ktoré nevyhľadáva jedlo do ruky, neznáša kontakt s pieskom, hlinou a pod. V každom prípade je dôležité nebagatelizovať situáciu „ale prosím ťa, čo ti na tom vadí“, ale byť na strane dieťaťa a postupne a jemne dané zmysly „cibriť“. Významne pomáha sensory (alebo tiež messy) play. V prípade iných než taktilných porúch potom vybrané cvičenia a hry, o ktorých vedia ďaleko viac ergoterapeuti.

Pridať komentár

 

Ďalšie články z kategórie Rozhovory