Muž pri pôrode? Opora a záchranca nášho dieťaťa (príbeh)

Sama dobre viem, že množstvo mojich kamarátok rieši otázku, či pri pôrode mať partnera alebo nie. Samozrejme, v prvom rade je to rozhodnutie budúcej mamičky a partnera. Ja som môjho drahého do ničoho nenútila, no bol od začiatku rozhodnutý, že tam so mnou bude. Niektoré ženy to berú ako príliš intímnu vec, pri ktorej by ich partner nemal vidieť. 

Tejto logike ja osobne nerozumiem, môj manžel bol pritom, keď sa dieťa splodilo, a to považujem za dostatočný prejav intimity, nehovoriac o tom, že pri pôrode moje intímne partie videlo ďalších 10 ľudí z personálu nemocnice. Chcem však povedať to, že ak by medzi tým počtom ľudí nebol môj manžel, dnes mohlo byť všetko úplne inak. 

V skratke asi takto... Plodová voda mi odtiekla počas obeda na terase, zalarmovala som manžela, dobrí ľudia naokolo pomohli a za polhodinu som už sedela nervózne na vozíku v nemocnici. V tom prišiel manžel a opadol zo mňa obrovský stres. Nespustil zo mňa oči, podával mi vodu, hladil ma, skoro ako z filmu. Kontrakcie sa znásobovali, všetko sa dialo tak rýchlo, že ani neviem ako a už som bola na pôrodnej sále s manželom po pravej ruke. Kontrakcie som mala v krátkych intervaloch a prekvapilo ma, že neboli vôbec bolestivé. Potom si niečo lekár a sestra povedali, do infúzie sestra niečo pichla a len cez zuby mi oznámila, že to je oxytocín. Bola som rozčúlená, ale manžel ma upokojoval. Dlho ani nemusel, pretože potom to prišlo. Kontrakcie boli priam neznesiteľné, že som sa mala problém niekedy nadýchnuť. Lekárovi sa teda nechcelo príliš čakať.

Tlačila som, tlačila, bolesť bola neopísateľná. Dostala som sa pod tlak, držala manžela, občas sa naňho pozrela a vyčerpane skríkla. Asi mnohé rodičky neprekvapím, ak poviem, že si všetko ani nepamätám. Ale keď lekár zakričal, že mám tlačiť, lebo inak dieťa zadusím a ja som nedokázala nielen zatlačiť, ale mala som pocit, že som na pokraji absolútneho zúfalstva. Roztriasla som sa, zmeravela a vtedy mi manžel stlačil ruku, chytil hlavu a povedal, nech tlačím najviac ako sa dá, že tu budeme všetci traja spolu s malou Izabelkou. Pocítila som vzpruhu, zatlačila prvýkrát, potom druhýkrát a ďalšie, čo si pamätám, je len obraz, keď manžel prestrihával pupočnú šnúru.

Veľmi som krvácala, natrhla som sa naozaj extrémne. Klamala by som, keby poviem, koľko ma lekár šil, no manžel bol stále pri mne, spotený, no pokojný, pričom ešte na sále mu dali do rúk našu dcérku, ktorú keď som uzrela, pocítila som neskutočné vnútorné šťastie. To sa síce bilo s bolesťou počas šitia, no zvládala som to omnoho lepšie. Manžel ma držal za ruku a hovoril o tom, aká som odvážna a statočná. Plakali sme obaja, ale vedela som, že budem tou najlepšou matkou a on tým najlepším otcom, akého si naša dcéra môže priať.

S odstupom času sa na svoj pôrod pozerám básnicky ako na bolestivú krásu. Extrémne ma však nahneval lekár, ktorý len aby nemusel ťahať nadčas povie sestre, nech mi dá do žíl oxytocín. Tú bolesť si už nikdy nechcem zopakovať. Možno by bez toho pôrod netrval hodinu, ale tri či štyri, ale nemusela byť z tohto takáto dráma. Nebyť na pôrodnej sále manžela, neviem ako a či by som to zvládla. Pri ďalšom pôrode tam svojho manžela chcem mať určite znova. Hoci sa priznám, že po prvej skúsenosti s druhým tehotenstvom váham, no verím, že tá chvíľa príde.

Pridať komentár

 

Ďalšie články z kategórie Príbehy