Certifikovaná koučka Lenka Siklienková: Osamelosť je emočný stav, v ktorom má mamička pocit, že má nedostatok sociálnych kontaktov

Lenka Siklienková, certifikovaná koučka, mentorka, lektorka a mama troch detí, ktorá sa špecializuje na tému prevencie a liečby vyhorenia, nám v rozhovore prezradila nielen najčastejšie dôvody osamelosti a vyhorenia na materskej dovolenke, ale aj spôsoby, ako s týmito pocitmi bojovať. V inšpiratívnom rozhovore sa dozviete, ako svojmu okoliu čo nazrozumiteľnejšie vysvetliť, čo žena prežíva, či ako rozoznať, že už ide o vyhorenie na materskej dovolenke.

Samota vs. osamelosť – aký je medzi nimi rozdiel? Je samota mamičiek často spojená s osamelosťou?

Tie slová znejú pomerne identicky a dokonca sa vo veľkej miere zamieňajú. Pritom rozdiel medzi nimi je zásadný. Samota je stav, ktorý je pre človeka relatívne prirodzený. To znamená, že ja často trávim čas sám/som sama, to je samota, som sama bez prítomnosti niekoho iného. Je to stav, ktorý je akoby dobrovoľný a je pomerne často z našej strany vyhľadávaný. To znamená, že ho hľadáme preto, aby väčšina z nás pre seba nachádzala oddych, relax, priestor na sebareflexiu, na obnovu energie, na regeneráciu. Takže nemusí byť negatívna, nemá negatívny kontext. Ja si myslím, že je nevyhnutné pre maminku v istom období, aby samotu vyhľadávala a vytvorila si cielene priestor pre seba na samotu – zostať sama, byť v tichu, mať možnosť na regeneráciu. To je samota.

Osamelosť je už trochu iný stav. Je to stav, v ktorom má mamička pocit, že má nedostatok sociálnych kontaktov. Je to vyslovene emočný stav. Samota je stav sociálny, som sama, bez niekoho iného, ale osamelosť je emočný stav. Keď človek cíti odpojenie od tých druhých. Je to pocit izolácie, nepochopenia, nepodpory, môže to viesť k pocitom smútku, úzkosti, beznádeje, bezmocnosti. Neposudzuje sa až tak často kvantita sociálneho kontaktu, ale skôr kvalita. Mamička sa môže cítiť osamelo vnútorne, aj keď prichádza do kontaktu s kamarátkami, partnerom a pod. Ide o kvalitu tých vzťahov. To znamená, mám síce doma partnera, ale pokiaľ sme emočne od seba odpojení, ja to volám spolubývajúci, tak tam môže byť pocit osamelosti. Stav osamelosti a samoty je čiastočne prepojený. U ženy je moment narodenia obrovskou zmenou v presune pozornosti. Predtým, ako sa stala mamou, pozornosť venovala práci, sebe, sociálnym kontaktom, partnerovi, a teraz zrazu príde nový parameter – dieťatko – a ona presunie pozornosť. Kapacita je smerovaná len na tú jednu oblasť. A zrazu absentujú sociálne kontakty a môže to viesť k osamelosti.

To, do akej miery sa cítime osamelí, je veľmi závislé od toho, ako sme to mali v detstve. Či sme mali množstvo zážitkov, alebo si naše nevedomie zapísalo, že zažilo zážitky, v ktorých sa dieťa cítilo osamelo (rodičom nebolo vypočuté a pod.). Tak funguje naše nevedomie. Veľmi to závistí od toho, ako nás osamelosť zasiahla v detstve. O to viac to môže byť intenzívne v dospelosti, ak dôjde k limitovaniu sociálnych kontaktov. Plus teda u množstva žien, čo u mamičiek súvisí s vyhorením, dochádza k previerke sebahodnoty počas materstva – ak pociťujú, že majú „nižšiu hodnotu“, útočí sa na ne v pozícii materstva, majú tendenciu sa izolovať oveľa intenzívnejšie. Niekedy dobrovoľne, niekedy nevedome. Pre pocity nedostatočnosti, že by mali byť lepšou mamou, že sa im veci nedaria, akoby chceli, že majú nastavené nejaké očakávania, sa akoby stiahnu a nejdú na to ihrisko alebo ak aj idú, tak sa nebudú s nikým rozprávať. Radšej to tam prečkajú, lebo majú pocit, že všetci okolo sú tí vysmiati, len ony sú tie smutné. Ono je to teda skôr o našom vnútre a nesúvisi to vždy s externým prostredím.

Prečo teda najčastejšie nadobúdajú mamičky na materskej pocit osamelosti?

Ide o presun pozornosti. Dopad je ten, že stratíme kontakt s kolegami, priateľmi, zrazu sa nám nastavia inak priority, zmení sa nám denná rutina. Do toho nabehne monotónnosť a nedostatok osobného času, času pre seba. Hneď ako si maminka nie je vedomá toho, že čas na seba potrebuje, môže to viesť k vyhoreniu. Žena zabudne na dozdrojovanie, nasýtenie svojich základných potrieb. Často sa ocitne v prostredí, kde zrazu nemá podporu, chýba jej podporná záchranná sieť. Prirodzene, keď sa dieťatko narodí, tak je žena počas šestonedelia naozaj izolovaná v úzkom okruhu, kým bábätko nabehne na nejaký režim. Snaha o perfektné rodičovstvo má vplyv na to, či sa my samy dostaváme do izolácie, pretože máme pocit, že nám tá rola nejde.

Najmä mladšie matky sa často snažia zladiť kariéru či prácu z domu s deťmi a zabúdajú investovať čas do ďalších vzťahov, čo vedie k pocitom osamelosti. Ako si nájsť v takomto prípade čas na spoločnosť?

Sociálne kontakty sú veľmi dôležité. Už naši predkovia sa združovali, žili v skupinkách, a to z jedného prostého dôvodu – keby žili osamote, mali by výrazne nižšiu šancu na prežitie. Takže oni žili v komunitách a združovali sa, a toto nám v podstate zostalo. Prirodzene, keď sa človek na dlhú dobu ocitne sám, necíti sa príjemne. Potrebuje mať sociálny kontakt, preto sa hovorí, že sme sociálne tvory. Toto je len jeden aspekt. Na druhej strane sa často stretávam s tým, že maminky, keď sa stanú matkami, zabudnú na seba. Preto prvá vec, na ktorú apelujem, je začať od Maslowovej pyramídy. My potrebujeme najprv zabezpečiť svoje základné potreby, nasadiť si kyslíkovú masku. Jasné, tie sociálne kontakty sú potom vyššie, ale sú dôležité. Takže môj apel je: nezabudnime na naše základné potreby, potom stavajme to, čo je nad tým. Je dobré si urobiť poriadok – nastaviť si priority. Ja sa stanem mamou a mne sa zrazu tie karty akoby pomiešajú a potrebujem si zoradiť, čo je pre mňa dôležité. Dobre, teraz som mama, toto je obdobie, v ktorom sa potrebujem exponovať v role maminky a čo je pre mňa v tomto období dôležité – partnerstvo, zdravie, vzťahy. Spraviť si chvíľku na upratovanie a priorizáciu svojich potrieb. Chcem sa s niekým stretávať, je to pre mňa dôležité, idem si plánovať čas na spoločenské aktivity.

Prvá vec je uvedomenie si, druhá je akčný krok, práca s tým. Najčastejšie možnosti sú spojiť to s ostatnými aktivitami, ktoré sú spojené s dieťatkom, ako skladačku. Zorganizovať si cielene spoločné prechádzky, nejaké hry, navštevovať kurzy, možností je obrovské množstvo. U každej ženy je to potrebné v inej miere, každa si to nastaví podľa seba. Dôležité je vytvoriť si čas len pre seba. To neznamená, že to musí byť len osamote, ale môže to byť čas pre mňa a s niekým. Idem na kávu s najlepšou priateľkou, idem na koncert, na kurz vzdelávania, kde spoznám rovnako ladené ženy. Môžu to teda pokojne byť aj aktivity bez detičiek. Často funguje veľmi dobre komunitná podpora, komunitné stretnutia, napr. aj online. Na to celé, aby si toto mohla maminka pre seba dovoliť urobiť, potrebuje si urobiť priestor. Tu nastupuje podporná sieť – partner, starí rodičia, prípadne musí niektoré úlohy delegovať, zohnať si pomoc, ak má takú možnosť. Veľmi fajn fungujú možnosti susedských vzťahov, kamarátskych vzťahov. Môžeme sa dohodnúť, ja navarím, ja ti postrážim dieťa, toto ti môžem pomôcť, pôjdem nakúpiť... Vytvárať si sociálne kontakty aj pri bežných činnostiach, ktoré sú niekedy až otravné, ale keď to človek robí s niekým iným, vedia dať úplne iný náboj. Veľmi pomáha zavádzanie si rutiny, to znamená zaradenie si vecí do kalendára. Ak viem, že chcem a potrebujem niečo pre seba, dám si to do kalendára. Pomáha udržiavanie rutiny, lebo nám to znižuje našu potrebu plánovania. A keď naša podporná sieť o tom vie, je to o to lepšie.

Často ani manžel nerozumie tomu, že sa partnerka cíti osamelo, keď je doma s dieťaťom. Ako mu zrozumiteľne vysvetliť, čo žena prežíva?

Materstvo je neprenosná skúsenosť, preto sa to veľmi ťažko vysvetľuje. Myslím si však, že keď obidve strany sú ochotné počúvať a zároveň sa komunikuje vhodným spôsobom, potom to funguje veľmi dobre. Aký je ten vhodný spôsob? Treba vybrať správny čas a miesto. Vybrať si moment, keď majú obaja pokoj, pohodu, deti nekričia, možno už spia a porozprávať sa o tom bez zásadného vyrušovania. Začať s tým, že tá žena začne popisom svojich pocitov, musí si dať pozor, aby to nebol jazyk TY, ale jazyk JA. „Vieš čo, cítim sa teraz, odkedy som doma s dieťatkom, osamelá a je to pre mňa náročné byť celý deň izolovaná a ešte večer, keď sa stretneme, byť v dobrej nálade a byť plná energie.“ Je to popis – cítim sa a má to na mňa takýto dopad, ale zároveň nehovorím, že je to tvoja vina. Popísať, ako sa cítim, využívať ten jazyk JA a vyhnúť sa jazyku TY. Nepovedať: „Cítim sa doma osamelá, keď som celý deň doma s dieťaťom a ty si v práci.“ Obvineniam sa treba vyhnúť, lebo druhá strana bude mať pocit, že je to jej vina. Je fajn, keď je žena konkrétna, popíše tomu mužovi, čo všetko robí, pomenuje to a vysvetlí, ako sa pritom cíti. Byť konkrétna hlavne v tom, že jasne popíše svoju potrebu. Každý muž je iný. Jednému stačí povedať, „je mi doma veľmi smutno, potrebujem sa s niekým stretnúť“, jedna veta, kde je aj cit, aj potreba. „Potrebujem ísť zajtra s Katkou na kávu, môžeš mi s tým pomôcť?“ Je to jasne pomenovaná potreba a výzva. Je potrebné nájsť balans medzi vyjadrením potrieb a pocitov, a požiadať, vyzvať ho na spoluprácu. Neobviňovať ho, popísať mu, ako sa máte, pomenovať potrebu úplne jasne a konkrétne a vyzvať ho, aby vám pomohol. Toto je spôsob komunikácie, ktorý má vysokú pravdepodobnosť uspieť. Pričom tu je dôležité povedať, že v tom rozhovore stále vystupujú dvaja ľudia, z ktorých každý má svoje „filtre“. Je prirodzené, že jedna forma komunikácie nemusí sedieť obom partnerom, ale je to o ochote sa navzájom akoby ladiť a vnímať s nadhľadom.

Často sa stretávam s tým, že množstvo žien má problém pomenovať svoju potrebu. Veľa žien očakáva, že partner to chápe a on sám príde s nejakým návrhom alebo aktivitou, že bude proaktívny, že on sa o tú mamičku postará, že je to jeho úloha. Tu je veľmi dôležité si uvedomiť, že ja som zodpovedná za to, ako sa ja cítim a ako sa mám. Nechcem povedať, že nikdy to nie je o tom druhom, naše prostredie k tomu vie veľmi prispieť, v pozitívnom aj v negatívnom zmysle, ale na konci je to vždy naša zodpovednosť. Je dobré si uvedomiť, či daná maminka má schopnosť bez ostychu povedať a pomenovať svoju potrebu. Či nemá vnútorné výčitky, lebo množstvo žien skončí tým „no, ja som teraz mama, ja som s deťmi, manžel je v práci a pracuje celý deň“. Výčitky spočívajú v tom, že keď príde manžel z práce, chce si oddýchnuť, žena má pocit, že právo na oddych nemá, a hoci počas dňa urobila množstvo vecí, predsa sa to volá materská dovolenka. Takže je dobre poznať svoje vnútorné prekážky, ktoré nám často hovoria, že nemáme právo na takéto veci – vždy sa objaví nejaké vnútorné nedá sa. Ja nemôžem zavolať babke, nemôžem povedať manželovi, aby postrážil deti... Je dobré tieto vnútorné prekážky preskúmať.

Osamelosť  mamičiek môže súvisieť so syndrómom vyhorenia na materskej dovolenke. Ako tento problém identifikovať?

Vyhorenie má rôzne štádiá, preto je veľmi ťažké povedať, či už je človek vyhorený a v ktorom štádiu sa práve nachádza. Keď ku mne maminky prídu, často hovoria, že nevedia, či už vlastne sú vyhorené, na čo im odpoviem, že to je v zásade jedno. Podstatná otázka je: „Cítim sa v materstve dobre? Som s tým OK? Potrebujem to mať inak?“ Príznaky vyhorenia sú citeľné na všetkých troch našich stránkach – na tele, emočnom cítení a mentálnom zdraví. Je to únava, vyčerpanie, z ktorého sa nevyspíte po víkende. Aj keď sa dobre vyspíte, keďže deti spali celú noc, tak sa ráno zobudíte po X hodinách spánku a stále ste vyčerpaná. K tomu sa často pridružia tráviace problémy, bolesti hlavy, bolesti kĺbov, bolesti svalov. Najväčšie dopady súvisia práve so spánkom. Pri deprivácii spánku, poruchách spánku, ak sa to nerieši, môže to prejsť z fyzického stavu do stavu depresie, úzkosti, panických atakov. Objavujú sa pocity beznádeje, bezmocnosti, akoby sa stratili momenty prirodzenej radosti a záujmu o dieťa, vďačnosť za to, čo v živote máme. Po emočnej stránke sa to dá ľahko odchytiť – je to až také odcudzenie. Mamička sa nevie tešiť z pokrokov, ktoré dieťaťko má, má pocit, že materstvo je pre ňu príliš ťažké, že ho nezvláda. V hraničných situáciách dochádza k myšlienkam „ja už tu nechcem byť“, čo je signál, že už naozaj treba hľadať odborníka. Často je to akýsi vnútorný dialóg – objaví sa kritik, ktorý hovorí, „ty to nezvládaš, mala by si to zvládať lepšie...“ To sú naše očakávania, ktoré si nastavíme a kritizujeme sa. Jedným z príznakov je, že zrazu sa zbadáme, že sme sa dva týždne s nikým nestretli a sme zavreté doma. To už je osamelosť a izolácia. Pri starších mamičkách je dobre odsledovateľným príznakom podráždenosť a emočná nestabilita. Ja to volám „emočné smradenie“, že daná žena má krátku zápalnú šnúru, niečo sa stane a dochádza rýchlo k výbuchu. Ak aj nedochádza k výbuchu, tak či už mama niečo povie alebo nie, cítiť nepríjemné emócie. Mamička primárne nie je dosýtená a väčšinou večer, keď je ako rodič unavená, vystresovaná po celom dni, počas ktorého sebe nevenovala ani minútu na regeneráciu, a očakáva od seba, že by mala byť príjemná, dobrá na deti a venovať im ten čas, napr. po škôlke alebo po škole, deje sa úplný opak. Opäť dochádza k sebaobviňovaniu, malo by to byť lepšie, zajtra to už bude inak, ale ak nezmení to, ako prebieha deň, večer bude identický.

Čo je najčastejším spúšťačom vyhorenia na materskej dovolenke?

Spúšťačom je jedna vec, a tou je stres. Stres, ktorý pôsobí dlhodobo a je príliš silný. V živote fungujeme tak, že stále balansujeme. Máme príjemné momenty a nepríjemné a v rodičovstve, ak sa stane, že tých nepríjemných je zrazu viac a trvá to príliš dlho, stane sa to neúnosným. Veľmi individuálne je, z čoho pochádza ten stres. Nedá sa povedať, že spúšťačom vyhorenia je, že nemám dostatok času pre seba, že nemám podporujúceho partnera, že mám dieťa, ktoré nespí. Ono to nikdy nie je jedna vec, ale vždy je to komplex viacerých oblastí. Tu býva dôležité partnerstvo – aká je kvalita partnerského vzťahu, čo sa s ním deje po materstve, aký je vzťah so starými rodičmi, mám podporu/nemám podporu, aké náročné je dieťatko, či som sociálne izolovaná – presťahovali sme sa na dedinu, nemám zrazu žiadne kontakty, finančná situácia, stres z finančného tlaku. Toto sú externé faktory, potom nastupujú interné faktory. To sú naše vnútorné nastavenia. Aké mám očakávania na seba v materstve – musí byť všetko perfektné/správne/dokonalé, chcem sa podobať na niekoho, kto je na sociálnych sieťach, porodil pred 2 týždňami, má 90-60-90, popritom podniká a postuje videá, že o 9. pije kávičku, dieťa je najedené a všetko je tip-top. Ak si vnútorné očakávania – kde chceme byť v tom materstve – nastavíme príliš vysoko, ženieme sa za tým a ony sa nerealizujú, prichádzajú momenty sklamania, sebaobviňovania. Niektoré ženy si povedia „ja ešte pridám“, pridajú a zrazu zistia, že sa na niečo extrémne zamerajú, vyčerpajú svoju energiu a výsledok sa nedostaví. Bez energie to jednoducho nejde. Navyše, žena v tom procese na seba zabudne a výsledok je opačný. Externé aj interné faktory sú dôležité, avšak naše vnútorné nastavenie je o niečo dôležitejšie. Ak je žena všímavá k sebe, berie na seba ohľad, má sebahodnotu vybalansovanejšiu, vie externé podmienky lepšie ustáť.

Materstvom ženy často strácajú svoju identitu a majú pocit, že stratili svoju slobodu. Aj toto súvisí s vnútorným nastavením a je to úplne v poriadku. Treba si urobiť vnútorné upratovanie a zistiť, ako by som to vlastne chcela mať. Žena má niekoľko rôl (matka, partnerka, podnikateľka atď.) a musí si určiť, koľko % času tomu chce venovať. Každá žena to môže mať inak, avšak musí sa s tým cítiť slobodne a dobre. Neexistuje štandard, že mama má byť toľko hodín doma s dieťaťom, toľko s partnerom, toľko v práci, toľko má byť so svojimi rodičmi a súrodencami. Každý má právo si to nastaviť podľa seba.

Niekedy je dôvodom osamelosti na materskej nepochopenie zmeny životného štýlu zo strany kamarátok. Ako si nájsť spoločnosť v novej životnej situácii?

To je akoby ste prišli do reštaurácie a chceli, aby si ten druhý dal lososa, lebo vy ho máte radi. Jasné, máme pevne naviazané vzťahy s ľuďmi, priateľstvá, kamarátstva a zrazu sa nám naozaj výrazne zmenia podmienky. Úprimne, toho druhého nikdy nevieme donútiť k tomu, aby zostal naším priateľom. Nedá sa to. Tak akoby nás nikto nevedel donútiť si dať toho lososa s kôprovou omáčkou, keď je nám z daného jedla na vracanie. Je fajn si uvedomiť, že toto je priateľstvo, ktoré mi toho veľa dalo, ale keď vidím, že ten človek sa so mnou nechce stretávať, že ja ho síce vyzvem, som aktívny v tom kamarátstve, ale on nechce, treba si položiť otázku, či to dokážem „pustiť“. Ak nie, môže byť za tým strach zo samoty, z nepochopenia, že budeme musieť nadväzovať nové kontakty. Ak je to možné, treba si v tomto dopriať voľnosť a uvedomiť si, že nemusím byť kamarátom celý život s jednou osobou. Keď došlo k tomuto pochopeniu, treba robiť akčné kroky. Keď viem, že nechcem byť sama, viem si kamarátstva vytvoriť nanovo. Teraz, keď sú mojimi záujmami materstvo, popritom ma baví vyšívanie či maľovanie, tak si hľadám na tých miestach, ktoré súvisia s mojimi aktuálnymi záľubami, nové kontakty. Je to o našej schopnosti si priznať, že nemusím byť s každým kamarát celý život, neznamená to, že ak sa ten daný človek stane o pár rokov rodičom, vaše cesty sa opäť nespoja. Niekedy sa kamarátstva nachvíľu prerušia, avšak keď sa zmení situácia, môže opäť dôjsť k spojeniu. Nič nám nebráni snažiť sa udržiavať kontakty so starými priateľmi, ale musíme si dať pozor, aby sme na tom výrazne nelipli. Treba dať šancu novým kamarátstvam, vytvárať akčné kroky, cielene na tom pracovať.

Dokáže zmenu stavu navodiť zmena prístupu zo strany partnera? Napr. ak sa viac zapojí do starostlivosti o dieťa, poskytne mamičke čas byť bez dieťaťa atď.?

Áno aj nie. Áno v tej časti, že partner vie byť naozaj cennou a dôležitou časťou podpornej záchrannej siete a poskytnúť mamičke potrebný priestor, aby mohla realizovať, čo potrebuje v sebastarostlivosti a pri udržiavaní sociálnych kontaktov. Zároveň on nevie ovplyvniť jej vnútorné nastavenie a jej vnútorné emočné prežívanie. Ak mamička bude v stave „nízkej sebahodnoty“, bude pre ňu materstvo také ťažké, že hoci sa možno bude stretávať s kamarátkami raz za týždeň, vytvorí si pre seba čas, bude chodiť povedzme na jogu, behať, čítať knihy, spievať, ale môže sa tam cítiť osamelo. Partner to nevie oplyvniť. Podporujúci partner je však veľmi dôležitý pri prevencii vyhorenia, pretože ak je ochotný vypočuť ženu a pochopiť jej potreby, môže partnerstvo fungovať tak, ako to bolo predtým. Pomenovali sme tri obrovské „koláče“, ktoré môžu pomôcť, či už pri prevencii alebo liečbe prípadného vyhorenia. Partner podporí to, že žena si dokáže urobiť čas na seba, vie sa stretávať s inými ľuďmi, a je ochotný tráviť s manželkou ešte čas navyše. Má to veľký význam, ale zároveň si treba uvedomiť, že muž nie je všemocný a nevie ovplyvniť vnútorné prežívanie, takže nevie, ako sa žena v tom celom vlastne cíti.

Pridať komentár

 

Ďalšie články z kategórie Rozhovory