Jarka a Patrik z Eli pre deti: Emocionálna zrelosť je to, čo dieťa potrebujeme naučiť pre jeho spokojný život

Certifikovaná koučka Jarka a konzultant Patrik z Eli pre deti nám v rozhovore prezradili viac o detských emóciách a o tom, že ich treba pomenovať, aby sme nad nimi získali kontrolu. Ako sa emócie naučiť rozlišovať, ako ich pomenovať či ako diaťeťu vyjadriť podporu, hoci svoje emócie nedokáže vyjadriť, sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Dieťa rodičom dokáže dať najavo, čo presne chce, avšak niekedy mu nemusia rozumieť. Ako sa v takej situácii zachovať?

Hneď na začiatku vyvráťme mýtus, že deti dokážu hneď rozumieť všetkému, čo hovoríme. Nedokážu. Nepoznajú slová, ktoré používame, keď na ne hovoríme. To sa musia naučiť. Vnímajú však naše emócie, tón hlasu, pohľady, postoje a podľa toho sa navigujú. Rovnako tak my potrebujeme najprv pochopiť komunikáciu dieťaťa. Tá je primeraná veku a schopnostiam dieťaťa a niekedy to môže vyzerať skôr ako hádanie. Preto je dôležité nájsť spôsob, ktorý dieťa dokáže v komunikácii využiť. Pri malinkých deťoch (bábätkách) je to hlavne uistenie sa, že sú naplnené jeho fyziologické potreby (je najedené, plienka je suchá, nebolí ho bruško...). Pri väčších deťoch (batoľatách) napríklad, ak nám niečo vysvetľuje a my si nerozumieme, môžeme ho poprosiť, aby nám to skúsilo ukázať. 

Náročnejšie je to pri prejavoch emócií, ktorými deti ukazujú frustráciu z toho, že sa niečo (ne)stalo tak, ako chceli. To je dlhodobá práca, ktorá vyžaduje poznať dieťa, jeho reakcie, sledovať ho a snažiť sa pochopiť, čo bol jeho zámer. Nestane sa to zo dňa na deň. Aj preto je fajn si osvojiť jednoduchú vetu „Ty si to chcela inak, však?“. Ak dieťa pocíti pochopenie, je pravdepodobné, že nám bude lepšie vedieť postupne povedať, čo chcelo, a tak ho spoznáme o niečo lepšie.

Niektorí rodičia sa bránia noseniu detí na rukách (v šatke či nosiči), iní to zas odporúčajú. Aké sú najväčšie výhody nosenia bábätka? Ovplyvňuje detské emócie?

Každý máme svoje preferencie. Aj rodičia, aj deti. Niekto preferuje kočík a niekto nosenie. Rovnako aj deti. Sú také, ktoré sa radšej nosia a také, ktorým je pohodlnejšie v kočíku. Je vhodné si to odpozorovať a prispôsobiť sa tomu, čo vyhovuje viac obom stranám v danej situácii. Nosenie má veľa výhod. Spomeniem však jednu za všetky. Je to blízkosť dieťaťa a matky (prípadne otca). Blízkosť podporuje budovanie dôvery a vzťahovej väzby medzi rodičom a dieťaťom. Pomáha prekonať náročné dni a situácie, pomáha dieťaťu sa upokojiť, zmierniť bolesť (napríklad v prípade rastu zubov alebo počas choroby), a teda celkovo dáva dieťaťu pocit bezpečia. Predstavte si, že doteraz dieťa bolo v pohodlí bruška. Zrazu je na svete a chvíľu trvá, kým nadobudne istotu. Práve nosenie v tom veľmi pomáha.

Hnev, plač, frustrácia sú „veľké emócie“, na ktoré rodičia často nevedia adekvátne reagovať. Ako dieťaťu vyjadriť podporu, keď nemusí byť celkom zrejmé, čo ho trápi?

Buďme tam s dieťaťom. Nenechávajme ho osamote. Opäť sa vraciame k tomu, že sme všetci odlišní. Niektoré deti chcú objatie, iné chcú byť v tichosti, ďalšie nás vyháňa zo svojej prítomnosti, prípadne si pýta druhého rodiča. Treba si uvedomiť, že deti (a často ani my dospelí) v emóciách nerozmýšľame racionálne. Deti svoje emócie nedokážu regulovať, a tak im dávajú maximálny priechod. Je úplne v poriadku si sadnúť na zem v blízkosti dieťaťa a len tam tak čakať, kým tieto emócie prejdú. Počas ich priebehu je takmer úplne zbytočné na dieťa hovoriť komplikované vyjadrenia. Stačí povedať: „Som tu. Pomôžem ti, ak budeš potrebovať.“ a následne čakať.

Ak sme v situácii, že takto reagovať nemôžeme, je v poriadku dieťa zobrať na ruky a odviesť ho do „bezpečia“, bezpečného prostredia, kde spoločne tieto emócie prekonáme a následne sa o tom dokážeme porozprávať (primerane veku).

Dieťa napodobuje a nasáva všetko, čo sa okolo neho deje. Ako mu ísť dobrým príkladom, aby z neho vyrástlo šťastné a spokojné dieťa?

Výborná otázka. Odpoveď taká jednoduchá nie je. Naučme sa byť šťastní a spokojní my, naučme sa byť spokojní s tým, čo máme, spoznajme sami seba a užívajme si život taký, aký je. To všetko sa ľahko povie, ale realita je často komplikovaná. Veľa z nás má zmätok vo svojich emóciách, a tak je veľmi náročné byť vysporiadaní a šťastní. Potom sa ľahko dostávame do situácií, v ktorých obviňujeme za svoje emócie iných, alebo naopak, my obviňujeme seba za emócie niekoho iného. Emocionálna zrelosť, teda poznanie svojich emócií je to, čo dieťa potrebujeme naučiť pre jeho spokojný život. Ak si človek je vedomý svojich emócií, vie, že je za ne zodpovedný len on sám, lebo sú jeho. Vie, źe napríklad smútok je prirodzený a nepotrebuje zaň nikoho obviňovať. Rovnako nemá potrebu nikomu ubližovať (v tomto prípade emočne) a vie, že ak jeho reakcia vyvolá u niekoho reakciu, nie je to nevyhnutne jeho vina. Vedieť fungovať v takomto nastavení môže znieť náročne. Je to však preto, lebo sme často od svojich emócií oddelení. Naučiť deti byť si vedomé svojich emócií a pocitov, a brať za ne zodpovednosť je preto jeden z dôležitých prvkov výchovy. Potrebujeme na to však o niečo viac spoznať sami seba.

Dieťa prežíva širokú škálu emócií, ktoré často nedokáže pomenovať. Máte nejaké tipy, ako sa ich naučiť rozlišovať?

Škála ľudských emócií je veľká. Rozlišujeme ich stovky až tisíce (každé delenie je odlišné). Najčastejšie pomenovávame základných 6-7 (smútok, strach, radosť, hnev, frustráciu, nechuť, prekvapenie...), je to dobrá škála na začiatok. Vedieť pochopiť, ako sa cíti druhý človek, chce istú mieru empatie, poznania druhej strany (teda v tomto prípade dieťaťa), ale hlavne seba. Aby sme dokázali spoznať a pomenovať niekoho emócie, musíme najprv poznať tie vlastné. Chápať to, ako sa prejavujú, čo sa vtedy v človeku deje. To je dobrý základ, aby sme sa emócie naučili rozlišovať a pracovať s nimi.

A ako naučiť dieťa ich pomenovať, aby ich dokázalo lepšie vyjadriť?

Postupne. Tak ako sa postupne učí rozprávať, chodiť, kresliť, učí sa aj spoznávať a spracovávať svoje emócie. Dieťa sa rodí so všetkými emóciami, ale netuší, čo s nimi má robiť. Najlepší príklad je radosť a jej prejav – smiech. Pri malých deťoch majú ľudia pocit, že sa im deti smejú do očí, keď robia, čo od nich nechceme. Berú to teda ako urážku svojej autority. Pritom to najčastejšie je len prejav nervozity, keď dieťa nevie, čo má robiť, zostane vystresované a začne sa smiať, a prípadne ešte urobí aj to, čo mu zakážeme. Pomenovávanie emócií, je základ ich spoznávania. Či už hovorenie o svojich emóciách nahlas pred dieťaťom, alebo pomenovávanie emócií dieťaťa, pomáha dieťaťu ich spoznať, sledovať ich priebeh – tak postupom času dokáže povedať, ak mu je niečo nepríjemné, hnevá ho to, keď je smutné alebo šťastné. Aj tu prichádza k veľkému množstvu omylov a následného opravovania. Aj to je úloha nás rodičov. Naučiť dieťa navigovať sa v širokej škále emócií.

Spôsoby zvládania emócií a konzistentné správanie zo strany rodičov spolu úzko súvisia. Čo môže rôdič urobiť preto, aby dokázal zvládať hnev, plač či radosť dieťaťa „rovnako“?

Ako sme už spomenuli, základom je spoznať svoje emócie. Naučiť sa, že my sami sme zodpovední za svoje emócie a ich prejavy. Výborný spôsob, ako sa s nimi znovu skamarátiť, je ich pre seba pomenovávať, tak ako to robíme pre deti. Nebojte sa v momente, keď na vás ide hnev, povedať sám sebe „si nahnevaný/á“. Práve pomenovaním, validáciou svojich emócií získavame nad nimi kontrolu. Takto sa vrátime späť do vyrovnanejšieho stavu a máme šancu si urobiť odstup od emócií dieťaťa. Je dôležité si uvedomiť, že emócie dieťaťa (ani nikoho iného) nie sú naše, neohrozujú nás a nenesieme za ne zodpovednosť (ak sme tomu človeku vedome alebo nevedome neublížili, tu treba mať istú mieru sebareflexie). Ak dokážeme chápať, že emócie niekoho nie sú naše, dokážeme mu aj efektívnejšie pomôcť, lebo to nerobíme na svoj úkor.

Čize v skratke, spoznajme svojme emócie, nebojme sa ich pomenovať (aspoň v duchu) a následne pomenovávajme emócie detí. Malý tip na záver. Ak vám robí problém spracovať emócie detí, sadnite si na zem a zhlboka dýchajte do brucha. Ukážete tak dieťaťu spôsob, ako s emóciami efektívne pracovať.

Rola matky je v súčasnosti často pretriasanou témou. Zrazu každý vie, ako byť dobrou matkou, pritom každé dieťa a aj každá mama sú iné. Ako nájsť súlad a stať sa čo najlepšou matkou?

Veľmi náročná otázka na záver. Odpoveď opäť nájdeme len v sebe. Je naozaj veľmi dôležité veriť sám sebe, svojim rozhodnutiam a schopnosti prispôsobiť sa novej situácii. Ono to naozaj môže byť náročné, keď v dnešnej dobe zdá sa každý vie, ako vychovávať cudzie dieťa. Pritom rodičia potrebujú hlavne podporu a oporu, nie všetky možné rady na svete. Tie práve tú sebaistotu vedia podkopať. Pritom každá mama je dobrá, resp. dosť dobrá. Práve v tom tkvie úspech. Nesnažiť sa robiť všetko perfektne, resp. vedieť, že sa tak nedá robiť veci v živote, a teda ani vychovávať bez chýb. Dôležité je postupne sa učiť zo svojich chýb, resp. zo situácií, ktoré sme nezvládli podľa našich predstáv. Vždy si vieme následne povedať, čo by sme vedeli urobiť inak (to často rozoberáme aj s rodičmi na konzultáciách) a následne sa snažili reagovať podľa toho, ako by sme chceli. Tá odpoveď musí byť naša, aby sme nakoniec boli naozaj spokojní s tým, čo robíme, a teda boli dosť dobrými rodičmi.

Pridať komentár

 

Ďalšie články z kategórie Rozhovory